Keď autobus zastavil na svojej druhej zastávke, ľudia ako obyčajne nastúpili aj vystúpili, niektorí si "pípli" čipové karty, iní si išli kúpiť lístok k šoférovi. Nič nezvyčajné. Do autobusu však nastúpili aj jeden muž, ktorý začal v predu niečo vysvetľovať šoférovi. Spočiatku som tomu nevenovala pozornosť, ale keď sme tam stáli dlhšie a naliehanie z jednej aj z druhej strany sa zväčilo, veci som venovala pozornosť.
Muž, ktorý nastúpil, prosil šoféra, aby ho vzal na konečnú, aj napriek tomu, že nemá peniaze na lístok. Vysvetľoval mu, že si tu na zastávke od niekoho požičal 40 centov, a zvyšok šoférovi doplatí na konečnej jeho otec, ktorý ho bude čakať pri autobuse. Nechcela som zvedavo počúvať, ale v autobuse bolo ticho a mužov bolo dosť jasne počuť. Šofér niečo takéto odmietal, mužovi vysvetľoval, že buď si kúpi lístok, alebo nech ide pešo.
Muž ho však znova začal prosiť, vysvetľoval, že peňaženku a všetky doklady si zabudol u otca v aute, ktorý odišiel na opačný koniec mesta a doma si dal pivo. Prosil šoféra, nech ho vezme, a zvyšných 20 centov mu doplatí po vystúpení. Ten to však nechcel dovoliť.
Ostatní ľudia v autobuse na scénku nervózne pozerali, nechápali, prečo sa autobus nehýbe... Prestalo ma to baviť, chápala som aj postoj šoféra, nemôže ľudí voziť zadarmo, na druhej strane, peniaze by dostal. Chápala som aj muža, ktorý sa chcel dostať domov, na čo mu chýbalo 20 centov. Postavila som sa, prišla som k nim a mužovi som požičala 20 centov. Mohol to urobiť ktokoľvek iný, z toho autobusu, bolo nás tam dosť.
Na konečnej mi muž veľmi ďakoval, chcel ma odprevadiť, odniesť mi kufor. Nebolo treba. Len som mu povedala, že aspoň vidíme charakter ľudí, vlastní, domáci svojmu vlastnému nepomohol, ale mne to nerobilo problém. A tých 20 centov som od jeho otca nechcela.
Skôr ma zarmútil to, akí sú dnes ľudia. Aj dobrí aj zlí, aj ochtní aj neochotní. Takí boli ľudia vždy. Ale ozleli sme všetci, celkovo.
